Začnem vetou nášho manažéra Mira: "Sledge hokej je veľmi veľmi ťažký, ale zároveň, veľmi veľmi krásny šport!" Veta, ktorá tento šport úplne opisuje... Tento šport je veľmi ťažký najmä na ruky a hornú polovicu tela. Preto si vyžaduje každodenný tréning a drinu. No verím, že každá jedna kvapka vypotená pre tento šport, stojí za to!!!
Ako som sa k tomuto športu dostal? Od malička šport milujem, a aj keď mám zdravotné problémy, vždy som sa chcel nejakému športu venovať aktívne. Raz som čítal v novinách článok, že v Dolnom Kubíne existuje jediný takýto klub na Slovensku. A keďže som z Oravy a študujem v Ružomberku, do Dolného Kubína to nemám až tak ďaleko. Rozhodol som sa teda zavolať práve generálnemu manažérovi slovenskej sledge hokejovej reprezentácie - Mirovi. Už od prvého rozhovoru som cítil z Mira nadšenie z toho, že mám záujem si to aspoň vyskúšať. Dohodli sme sa preto, že mi Miro zavolá a prídem si to na najbližšie sústredenie reprezentácie vyskúšať.
Podarilo sa! Asi o 2 týždne po prvom rozhovore mi Miro zavolal s tým, že o týždeň má reprezentácia víkendový zraz v Dolnom Kubíne, a ak som si to nerozmyslel, mám si to prísť vyskúšať. Písal sa piatok, 1. december 2017, a ja som sa prvýkrát objavil na Zimnom štadióne v najväčšom oravskom meste. Už pri vstupe do šatne som mal z toho dobrý pocit!
V piatok som si spolu s kustódom Albínom a novými spoluhráčmi Michalom a Tomášom (ten to vzdal po prvom tréningu) sme si vybrali vystroj. Albín nám nastavil sane, dal nám chrániče, prilby, hokejky... No veľký deň mal ešte len prísť!
Sobota, 2. december 2017, alebo aj Deň s veľkým D! Napriek skorému budíčku, keď raňajky sme mali už o siedmej som vstával s radosťou. Hovoril som si: "Chlapče, dnes je ten deň!" Po raňajkách som si zbalil veci potrebné na tréning a išlo sa na to! Už "natlačiť" sa do výstroja bola pre mňa makačka. A to bol len začiatok... Potom som si pripadal ako Titanic, všetko v poriadku, kým som sa nedostal na ľad... Z prvých piatich minút som asi štyri a pol minúty ležal na boku na ľade. Našťastie pomaličky sa to zlepšovalo a druhý, poobedňajší tréning už bol lepší. Samozrejme, že za ten čas prišli aj ťažké momenty, no vtedy ma podržali priatelia a spoluhráč. Ale o tom v ďalšom blogu!